Tento veľmi zaujímavý rozhovor vznikol pôvodne pre isté nemenované tlačené periodikum. No keď bol napísaný, zistilo sa, že sa v ňom nenachádza dostatok miesta na jeho publikovanie. A v prípade tohto rozhovoru by bola večná škoda ho kdesi zapotrošiť. Na zvedavé otázky odpovedal Peter Kravec (PiKey) a Barbora Koláriková, dvaja členovia formácie FAIRY TALE. Recenziu na ich debutový album „Sound Mirrors“, si môžete prečítať u nás, a keď vám zvýši čas, tak sa pozrite aj na ich stránku, ktorá je, tak isto ako ich hudba, na vysokej úrovni.

História FAIRY TALE nie je nijako krátka, no aj napriek tomu je toto zoskupenie viac-menej neznámym pojmom na slovenskej scéne. Preto by som ťa poprosil o krátke predstavenie kapely a jej histórie. Ide o takzvaný one-man project a ostatní sú len hostia, alebo ide o viacčlenné zoskupenie?

PiKey: Rozdelil by som to na dve etapy. Je pravda, že názov FAIRY TALE som ako meno pre svoju hudbu vymyslel už na vysokoškolských štúdiách, niekedy v roku 1994. A keďže sme s vtedajšou zostavou nahrali tri demonahrávky, ktoré si pár ľudí pamätá, prišlo mi korektné sa k tejto histórii „priznať“. Posledné známky života tejto etapy boli okolo roku 1997-1998, keď sme dostali ponuku zaradiť našu skladbu „Breakfast“ na kompiláciu vydavateľstva Roba Gregora, ktorá sa spontánne hrávala aj v rádiách. V nasledujúcich rokoch som strávil 4 roky prácou hudobného a programového redaktora a dramaturga, venoval sa hudbe celého sveta, len nie vlastnej. Ale pochopil som pomery, čo boli vzácne skúsenosti. K tým od roku 2003 patril aj managing okolo debutu kapely CHILL ON THE SUN, kde som spoznal aj Barboru Kolárikovú a našiel v nej nový hlas pre FAIRY TALE. Čím by som poopravil, FAIRY TALE určite nie je one man, ale two men project (smiech). Rozhodujúcim pre FAIRY TALE sme my dvaja, za obohacujúceho prispenia našich priateľov, hosťujúcich hudobníkov.

Vo vašom prípade sa mi stala jedna „nemilá“ vec, nedokážem vašu kapelu zaradiť k nijakému hudobnému štýlu, alebo smerovaniu. Vo vašej hudbe je počuť mnoho štýlov a inšpirácii, no ani jeden nevyčnieva natoľko, aby sa mi podarilo vás niekam zaradiť. Kam sa vy sami radíte?

Barbora: My sme sa nechali unášať vlastnou tvorivosťou, neprihliadali sme na to, čo sa smie, používa, je obvyklé... a výsledkom je „Sound Mirrors“.

PiKey: Názov FAIRY TALE som si ponechal, pretože dokonale vystihuje o čo mne v hudbe ide, oslobodzuje a dáva voľnú ruku pre bezhraničnosť fantázie tvorcu. Z toho pramení aj tebou zmienená „nemilá vec“, ktorá niektorých odradí, alebo na druhej strane fascinuje, čo záleží od vkusu, skúseností a rozpoloženia duše poslucháča. Každopádne pre žáner FAIRY TALE nemám názov, pre mňa je to osobitá podoba progresívnej hudby, na našom prvom CD „Sound Mirros“ sme dali do pohybu mnoho hudobných nálad, s druhým albumom budeme múdrejší (smiech).

Vo vašej hudbe je počuť rock, jazz, elektroniku, world music... atď. Takáto multižánrovosť síce dokáže zaujať, ale na druhej strane, nie vždy je to v pozitívnom vzťahu k predajnosti. Pretože pre ortodoxnejších fanúšikov jednotlivých štýlov nebudete dostatočne zaujímaví, ale budete pre nich neprijateľní. Ako ste pripravení na boj s týmto problémom a čo od svojej nahrávky očakávate?

PiKey: Multižánrovosť... hmmm, ja by som sa skôr prikláňal k označeniu nadžánrovosť, ale k otázke. Na záujem posluchačov sa nedá pripraviť a na ich nezáujem nie je čo pripravovať. Už dávno som pochopil, že môžem urobiť „len“ toľko, že do hudby dám to najlepšie zo seba. Ak si niekto cení originalitu a jedinečnosť, FAIRY TALE si zamiluje. Ľuďom, čo hľadajú podmazy k záujmovej činnosti, si stačí zapnúť ktorékoľvek rádio, ktoré na vlnách pohody do vašich domácností prináša kolekciu tej najlepšej hudby... Samozrejme má to aj komerčný aspekt a je pravda, že potrebuješ, aby sa ti aspoň nejaké peniaze vrátili, ale to musia pochopiť najmä tí, čo radi tľapkajú po pleci... Pre mňa sú vzácni ľudia, ktorí niekde zachytia rozhovor, recenziu a napíšu ti, že majú záujem o CD, alebo predajcovia, ktorí vedia odhadnúť typy, čo hľadajú inú hudbu. Mám radosť, že aj vďaka FAIRY TALE takýchto ľudí spoznávame.

Mimochodom, ktoré skupiny a interpretov by ste mohli označiť za takých, ktorí vás svojou tvorbou inšpirovali? Všimol som si, že si navštívil koncert skupiny THE FLOWER KINGS v Nitre, ktorý sa uskutočnil v apríli 2006. Ako sa ti páčilo?

PiKey: Oooo, tak my máme veľmi radi THE FLOWER KINGS!

Barbora: Bolo to fantastické! Je neskutočné, ako v jednej kapele vedia všetci vynikajúco spievať, hrať a dobre vyzerať na pódiu.

PiKey: Všetko, čo sa nám ako hudba páči, nás zároveň inšpiruje. Konkrétne názvy neuvádzam rád, je to vždy zavádzajúce. V mnohých prípadoch mám špecifický vzťah ku konkrétnemu obdobiu, albumu, niekedy sa naopak stávam vášnivým zberateľom a vlastním kompletné diskografie. Mám rád kapely, ktoré dokážu prekvapiť, prísť s niečim novým, ale nehovorím o samoúčelných experimentoch, všade okolo musí byť stále hudba a len hudba. Takže aspoň pár názvov? MARILLLION, QUEEN, RUSH, LED ZEPPELIN, FATES WARNING, PORCUPINE TREE, STEVE VAI...

Barbora: ...alebo Peter Gabriel, Lisa Gerard a THE FLOWER KINGS!

PiKey: ...hovorím, že je to zavádzajúce, počuješ ich v našej hudbe?

No, priznám sa, že nepočujem, ale čo počujem, je na slovenské pomery naozaj kvalitný zvuk. Ako „Sound Mirrors“ vznikala? V akom štúdiu ste nahrávali?

Barbora: Všetko sa nahrávalo v našom domácom štúdiu. Bolo to náročné, ale zároveň veľmi inšpirujúce. Najskôr sme uvažovali nad mojou vlastnou sólovou platňou, ale ten nápad sme rýchlo zavrhli, mali sme isté skúsenosti so semifinále súťaže Coca Cola Popstar 2004 a podobne, ale to všetko nás len utvrdilo v tom, že chceme pokračovať touto, síce netradičnou, ale našou cestou.

„Sound Mirrors“ ste si vydali na vlastné náklady, pomohol vám niekto s vydávaním, alebo propagáciou a distribúciou?

PiKey: To je myslím každému jasné, že podobne nekonvenčnú muziku tu nevydá nik z „veľkých“. Pomohli nám moji rodičia, finančne aj ľudsky. Pokiaľ ide o distribúciu, prvý sa nám ozval Jano Sudzina z Hevhetie, ale veľmi pekne sa k nášmu CD správa aj Soňa Weissová z Wegartu a ďalší ľudia z predajní, obchodíkov alebo aj rádií - Eugen Schnierer, Mayo Paukov, Imro Šimig, Robo Gregor, Ivan Kopáč... a aby som nezabudol, v Čechách aktuálne spolupracujeme s Black Point Music, všetkým úprimne ďakujem.

Peter, ty sám pracuješ v hudobnej branži, dobre vieš ako to na Slovensku chodí. Nebolo by ľahšie vsadiť na istotu a nahrať niečo, čo teraz letí? Predsa len musíš uznať, že dostať váš výtvor do slovenského éteru je doslova nemožné, ak nerátame nejakú špecializovanú reláciu v Rádiu_FM. A presadiť sa bez podpory rádií je takpovediac utópia. Predpokladám, že to, čo robíte, nerobíte ani pre slávu a ani pre peniaze, proste vás baví presne to, čo robíte a viac vás nezaujíma.

PiKey: Či to je, alebo nie je ľahšie je relatívne, mohol by som sa postaviť do role alternatívneho intelektuála a tváriť sa aké hlúpe je robiť pop, ale keďže sa venujem práci hudobného producenta a nahrávam, skladám, textujem piesne aj pre iných ľudí, viem, že každá dobre vyprodukovaná skladba akéhokoľvek žánru, je obrovský kumšt. Pre mňa je skôr psychicky náročné prezentovať hotový produkt "bohorovným", ktorí veľkoryso rozhodujú o tom čo je, nie je, bude a nebude hit. Ale môj život je príliš krátky, aby som sa týmto zaoberal. FAIRY TALE sme urobili pre ľudí, ktorí hľadajú inú hudbu, kto chce, ten ju nájde.

A keď sme už pri tvojej práci, čo a kde to vlastne stváraš?

PiKey: Mojim chlebíkom je tzv. sound design, predovšetkým pre rádia, no občas aj pre divadlo, tanečné choreografie a samozrejme hudba. V Prievidzi mám „prifajčenú“ kanceláriu, do ktorej som nanosil počítače a kopec software a hardware, keď zvýši koruna, kúpim nejaký mikrofón s čarovným zvukom a projekty, čo sa ku mne nezmestia chodím nahrávať do vybraného exteriéru. Zbalím notebook a milión ďalších vecí do auta... je to dobrodružstvo. Ale aj po 6-rokoch práce s audioprodukciou mám veľký rešpekt pred každou nahrávkou. Dnes nahráva kdejaký tajtrlík a veselo sa propaguje, no keď potom počujem tie výsledky... aby som nezabudol, mám geniálne odposluchové monitory Riša Kubu, to je človek, čo veľa nerozpráva, ale jeho bedničky to povedia zaň.

Okrem tohto sa venuješ aj producentskej práci.

PiKey: Vyprodukoval som pár pekných nahrávok pre NIČ NOVÉ, ale aj veľa ďalších, nahrával som veci od zborového spevu až po metal. Začiatkom roka sme robili nahrávku pre folkového pesničkára Petra Sedláčka, ktoré malo pekné odozvy na českej scéne, momentálne pracujem s gitaristom a spevákom Tomášom Gregorom na jeho novom zaujímavom projekte TBC, alias TRU BLU CLUB, ktorý by mal vyjsť na CD. Spolu s Marekom Škvareninom, klávesistom CHILL ON THE SUN, robíme na jeho "vargovsko-floydovských" kúskoch. A keď mi vyjde čas, potajme skladám nové veci pre FAIRY TALE...

Barbora: ...a ja z tých nových skladieb nechápem. :-)

Na akých metalových nahrávkach si pracoval a ako sa ti s metalistami spolupracuje? Dajú si poradiť, alebo majú svoju predstavu, od ktorej neustúpia? Odlišuje sa práca s metalistami nejako od práce s hudobníkmi z iných žánrov?

PiKey: S metalom mám viac skúseností ako dobrý poslucháč. Najmä v osemdesiatych rokoch vznikali nahrávky, ktoré obstáli v skúške s časom. Mnohé tieto platne majú neskutočnú atmosféru, ktorú na súčasných produkciách postrádam. Rozumieť žánru však nestačí. Ako sám naznačuješ dôležitá je komunikácia. Mnohí naši muzikanti, a tu by som neodlišoval či ide o metalistu alebo nie, majú svoje veci nacvičené zo skúšobne, kde však málokedy počujú elementárne chyby, ako že napríklad gitarové sólo obsahuje tóny, ktoré v harmónii akordov, riffov neladia. Alebo aranžérska nemohúcnosť, často je to jalové, priehľadné a neskutočne predvídateľné. Polemizovať nad inštrumentálnymi výkonmi a kvalitou nástrojov je tiež téma, ale čo by som poradil muzikantom je výraz. Našincom chýba výraz, správny pocit na správnom mieste, ktorý do hudby dávam a viem prečo ho tam dávam, v tom z časti tkvie aj podstata magického spojenia "originalita a jedinečnosť". Tento rok som sa napríklad podieľal na nahrávaní projektu oživenej kapely BERMUDY, čo vyzerá byť zaujímavý progresívny rock, ale produkcia tejto nahrávky bude trvať pravdepodobne dlhšie, zatiaľ sme len bicím venovali zhruba 40 hodín, uvidíme... ale okrem menších projektov na svoju výraznejšiu príležitosť konkrétne v tomto žánri ešte len čakám. Celkom rád by som sa pustil do produkcie kvalitného heavy projektu, ale to si vyžaduje množstvo priaznivých okolností, z ktorých som už niektoré naznačil.

Tvoj rukopis je možné počuť aj z poslednej nahrávky skupiny AENEAS, v ktorej pôsobí aj tvoj brat.

PiKey: Áno, a v rámci podmienok, za akých nahrávka vznikala, som s výsledkom stále spokojný. Chlapci z AENEAS skrývajú v sebe neobvyklý muzikantský talent, bol by som šťastný, keby sa im podarilo nahrať korektný album a niekto by sa oň náležite aj postaral, ostáva mi záhadou, prečo tomu už dávno tak nie je.

Barbora: Ja som sa k tomu usilovala prispieť svojim spevom. Nápad, aby som naspievala aktuálne promo AENEAS vznikol v Peťovej hlave. Sama som si nevedela predstaviť, ako budem spievať rock alebo metal, ale výsledok ma veľmi príjemne prekvapil a táto spolupráca ma dosť namotala na nové techniky spevu.

Osobne si myslím, že momentálne sa AENEAS veľmi slušne naštartovali, a tak majú veľkú šancu presadiť sa. Aj keď momentálna doba veľmi metalu a rocku na Slovensku nepraje.

PiKey: A ktorá doba tomu na Slovensku priala? Otvorene hovorím, že tu v hudbe vládne istá forma žánrovej diskriminácie. Môj názor je však trochu schizofrenický, na jednej strane za tým väzí neskutočná arogancia a nafúkanosť ľudí, donekonečna sa oháňajúci múdrymi formulkami o tom, čo ľudia chcú. Ako zaujímavý príklad môžem uviesť NIGHTWISH. Koľko rádií ich hralo v čase, keď mali na trhu „Once“, oficiálne najpredávanejší album v Európe?! Na strane druhej si za to fanúšikovia metalu môžu sami, istá forma kultúrnosti a vyspelosti k nám ešte nezavítala. Ja netvrdím, že metalový koncert má vyzerať ako branecké cvičenie svedomitých pionierov, ale keď aj po dvadsiatich rokoch na akciách stále stretávaš ožraté socky v stave, v akom nie je žiadna bytosť na tejto planéte schopná ani existovať, nieto ešte vnímať hudbu, potom sa dehonestujúcim posmeškom nečudujem (smutné, ale trefa do čierneho, - pozn. autora).

Ako si predstavuješ ďalšiu budúcnosť FAIRY TALE?

PiKey: Každý deň zbierame čriepky motivácie a vnútorného boja s nekonečnými otázkami o zmysle tvorivej práce nad niečím výsostne tvojim, originálnym a jedinečným... ale veci sa musia hýbať a my chceme nahrať ďalší album. Ambície a očakávania sú veľké, počínajúc extenzitou hudobného obsahu, cez dokonalejší sound po exkluzívnejší obal, dúfam tiež vo väčší mediálny priestor, záujem a odozvu. Finálna zvuková podoba „Sound Mirrors“ bola uzavretá niekedy v marci 2005, čiže získavame potrebný nadhľad a vieme, kam ďalej. Veríme, že druhý album bude veľkým prekvapením a tešíme sa na to. Dúfam, že si potom znovu takto pofilozofujeme nad novým dielkom.